Prečítané leto - O okuliaroch

To, akou optikou pozeráme na svet, je veľmi dôležité, hlavne v tých ťažších chvíľach. A preto sme sa začiatkom druhého týždňa Prečítaného leta venovali najmä ružovým okuliarom. Tie teraz nutne potrebujeme. Prvé si Maťko vyrobil v našej najlepšej knižnici - klasické ružové. Spolu s pánom Guľôčkom a sovou z knihy Prečo lienky nosia podkolienky sme si potom pripomenuli ich význam. 

No ale zbojníci a ružová, to veľmi nejde dokopy. A tak sa Maťko rozhodol, že správne okuliare by mali byť oranžové. Okuliare sme už nevyrábali, ale aby bol svet farebnejší, pozerali sme sa na neho cez farebné fólie. Mali sme síce len tri základné farby - modrú, žltú a červenú, ale zbojníci si svoje obľúbené farby nakombinovali. A svet bol zase o kúsok farebnejší.

A čo ešte patrí k okuliarom? Predsa okuliarnaté zvieratká. V našich obľúbených knihách sa vyskytujú napríklad medveď okuliarnatý, sviňucha okuliarnatá či tučniak okatý. Výborná príležitosť vytiahnuť takmer všetky knihy z nášho milovaného vydavateľstva Egreš. 

A skúsili sme si spomenúť aj na iné zvieratká, ktoré majú okuliare alebo oči, napríklad na maskovanie sa alebo na ozdobu, napríklad rôzne motýle či páv. 

Aj tak tých okuliarnatých zvieratiek nie je až tak veľa. Tak sme si vyrobili aj ďalšie. Zo zvyškov farebnej fólie sme povystrihovali menšie krúžky, a potom sme ich už len prikladali na rôzne zvieratká v knihách. A keďže fantázii sa medze nekladú, čo tak lev okuliarnatý. Alebo radšej plameniak okuliarnatý? 

Maťko premenil motýľa na babôčku

Prečítané leto - O ďalekej krajine

Keď som zistila prvú tému tohtoročného Prečítaného leta - o ďalekej krajine, ako prvé sa mi vybavili rôzne cestovateľské nápady. A prepojíme to s dovolenkou. Aj peknú kôpku kníh o cestovaní som nachystala.

No človek plánuje, život mení. A tak tento rok nebudú ani ďaleké krajiny, ani blízke krajiny, ani tá naša krajina. Len to naše milé malebné mestečko pod Karpatami a jeho veľmi blízke okolie. Hoci si neužijeme spoznávanie nových miest, môžeme sa stať aspoň návštevníkmi ďalekých krajín v ríši fantázie. Tam, kde žijú škriatkovia, trpaslíci, ježibaby, neviditeľné tvory, draky či divé zvery. To musí byť mimochodom rodná krajina mojich dvoch zbojníkov, som o tom presvedčená. Tam, na našom malom dvorčeku, kde strávime celé leto, a kde budú okolo nás žiť rôzne prapodivné bytosti či lietať draky chrliace oheň a jed. Aby sme si tie prázdniny tiež užili, ako sa len bude dať.

Najmä Maťko si posledné mesiace veľmi obľúbil rôzne knihy o krajinách, v ktorých žijú draky, trpaslíci, škriatkovia, trollovia a iné vymyslené postavičky. Hlavne tie draky tam chýbať rozhodne nesmú. V júni sme zvládli celú sériu o Bondingore a jeho obyvateľoch (a predovšetkým malom Fleckovi, ktorý sa občas menil na hrozivého Nočného žrúta), a Maťko ju vrelo odporúča každému zbojníkovi. Ešte doteraz sa u nás občas objaví Nočný žrút, ktorý je v Kubkovom podaní nenapodobiteľný (chudáci susedia :-)).

Maťko odporúča: Dračia ulička č.13

Tento týždeň sme väčšinou čítali "jednohubkové" knižky, a ku knihám vyžadujúcim viac čítania (Ako vycvičiť draka a Cesta okolo sveta za osemdesiat dní) sme sa nakoniec nedostali. Našťastie, leto ešte len začalo a keď skončia pravidelné každodenné nemocničné výlety, času na čítanie budeme mať určite viac.

Cestovať sme začali s doktorom Jajbolítom, a spolu s ním sme objavili aj zviera, ktoré ešte nikdy nikto nevidel. Tým, že sme knihu čítali prvýkrát, čihihotu sme si ešte nevedeli predstaviť. Takúto neopakovateľnú príležitosť sme nepremrhali, a rovno sme si čihihotu skúsili nakresliť podľa seba. 13 nôh, rohatá hlava a tri rohaté chvosty (áno, rohy má aj na chvostoch). Pevne dúfam, že keby som ju musela stretnúť naživo, bolo by to len malé stvorenie :-)

Vymyslené zviera musí žiť vo vymyslenej krajine. Aby sme sa v tej našej rozprávkovej krajine vyznali, potrebujeme aj mapu. Maťko s obľubou kreslí rôzne mapy a cesty, ako sa dostať napríklad k pokladu, tak sa do toho rád pustil. Nesmú chýbať ani drak so svojím mláďatkom. A rybník so zlatými rybkami, snáď nám splnia všetky naše želania.

Ale rozprávková krajina nám len na mape nepostačí. Keďže očakávame, že leto bude horúce, a na záhradke chceme tráviť aj doobedia, potrebujeme nejaký chládok. Minulý rok sme si na terasu zavesili biele plachty. Toto leto ale zameníme minimalistický za zbojnícky dizajn. Aby sme sa aj na vlastnej záhrade cítili ako v rozprávke. Maťko sa rozhodol, že vyrobí rozprávkový les podľa už navrhnutej mapy. Bude tam hrad, drak aj jazero so zlatými rybkami, a zároveň kúsok lesa aj s medveďom, pre zbojníckeho tatinka, ktorý sa do lesa asi tak skoro nedostane. Aj keď predpokladám, že skutočné stretnutie s drakom ani medveďom mu naozaj chýbať nebudú :-)

Zatiaľ máme hotovú približne polovicu, ale aspoň máme čo robiť aj ďalšie dni. Aj keď nudiť sa rozhodne neplánujeme. Je našťastie veľa aktivít, ktoré si môžeme dovoliť aj doma. Namiesto mora bazénik, návštivime hrady z piesku a zmrzlinu si môžeme dopriať aj u nás na dedine. A "taliansku" pizzu si necháme doviezť. Môžeme si spraviť koncert v obývačke, a vybrať sa do letného kina s notebookom na terasu. A hviezdy budú svietiť nad našimi hlavami aj u nás na záhradke. 

Schovávačka s chameleónkou Otilkou

Minulý rok sa nám do rúk dostala kniha Chameleónka Otilka, autorkami ktorej sú Andrea Schomburg a Barbara Scholz. Zbojníci si Otilku ihneď veľmi obľúbili a po jej prečítaní sa u nás udomácnilo množstvo chameleónov. Chameleóny sú vlastne také malé jaštery (skoro ako dinosaury, že?), takže už to stačí na to, aby ich obdivoval každý zbojník. A keďže zbojníci sú v mnohom po mame, milujú farby. A chameleóny sú nielen pekne farebné, ale ešte tie farby dokážu aj meniť. Tomu sa naozaj ťažko odoláva :-)  Dokonca aj na škôlkársky karneval chcel ísť Maťko za chameleóna. Nakoniec to predsa len vzdal (lebo jednak som nestíhala šiť, a hlavne som nevedela ušiť kostým, ktorý by menil farby) a išiel za dinosaura. Ale aspoň som mu v ten deň zohnala chameleónie tričko, ktoré odvtedy nosí najradšej zo všetkých. Len je vraj veľká škoda, že to tričko nedokáže meniť farbu :-)

Keďže v každej správnej domácnosti musí žiť aspoň jeden (dobre ukrytý) chameleón, aj zbojníci jednu Otilku nutne potrebovali. Snažili sme sa, ale žiadneho návštevnika meniaceho farby sme neobjavili, a tak sme si ho museli vyrobiť sami. Z fólie na laminovanie a plastových očiek. 

Našu Otilku sme si vyrobili ešte kedysi dávno v januári. Najskôr sme sa hrali na schovávačku my s ňou, niekto ju ukryl a ostatní ju hľadali. A potom sa zahrala na schovávačku ona s nami, ukrývala sa, potvorka, niekde snáď pol roka, kým sme ju opäť našli. Ako sa na chameleóna sluší a patrí.

Tak výborne sa jej darilo skrývať aj kvôli tomu, že na rozdiel od svojej sestry z knihy zatiaľ neprestala meniť farby. Síce som ju pôvodne plánovala zalaminovať, ale zbojníci si ju nedali. Chcú, aby sa u nás ešte občas stratila :-) 

Narodeninový darček na poslednú chvíľu

Milujem ručne vyrobené darčeky. Aj so zbojníkmi sa teda snažím, aby ak stíhame, sme spolu aspoň niečo malé vytvorili. V máji mal náš zbojnícky tato narodeniny, a keďže Maťko bol práve po chorobe, na nákupy surovín a pomôcok na výrobu darčeka čas a energia neboli. Tak som prehrabala  to, čo máme doma, a keďže náš tato obľubuje horúce kúpele, soľ do kúpeľa je nanáročný, za to veľmi vďačný darček. 

Využili sme staršie poháre z potravín a ozdobili ich pomocou farieb na sklo. 

A potom stačilo už len trochu morskej soli, potravinárskeho farbiva, jojobového oleja a na prevoňanie ešte pár kvapiek éterických olejčekov a nejaké sušené bylinky. Každý zbojník namiešal zmes podľa vlastného čuchu a farebných preferencií.  

Kubko si vybral modro-zelenú farebnú kombináciu a priradil k nej levanduľovú vôňu a trošku sušenej levandule. 

Maťko sa snažil o jeho najobľúbenejšiu oranžovú, avšak kombinácia žltého a červeného farbiva tentokrát vytvorila skôr ružovkastý odtieň. Ale k vybranému harmančeku ladil aj ten :-)

A darčeky sú hotové. Dali by sa samozrejme ešte previazať nejakou peknou mašličkou alebo krajkovou stužkou, ale ani zbojníci, ani ich tato si na takéto ozdoby rozhodne nepotrpia, tak možno nabudúce. Hlavné je, že boli všetci traja spokojní :-)

Adventný kalendár

Vianoce sa nám nezadržateľne blížia a adventný kalendár je výborným pomocníkom na to, aby sme si tú rýchlosť vedeli lepšie predstaviť. Nie som veľkým fanúšikom čokoládových adventných kalendárov. Ako dieťa som ich aj tak vyjedla hneď. Prvé tri roky som teda robila kalendáre predovšetkým darčekové.

Adventný kalendár 2013

Adventný kalendár 2014

Adventný kalendár 2015

Popravde ale, hračiek a iných vecí máme aj bez toho dosť a tak som sa minulý rok rozhodla poňať adventný kalendár trochu inak. Pôvodne som mala v pláne aj papierové domčeky, v ktorých by bol na každý deň iný zážitok. Jeden adventný kalendár je ale tak akurát dosť. A zážitky si spravíme predsa aj bez toho, aby sme to mali napísané v kalendári. Tak som uprednostnila druhý nápad.
Vždy sa mi páčili pestrofarebné stromčeky. Prečo si teda nevytvoriť jeden taký aj s deťmi? Vystrihla som papierové gule, a každý deň zbojníci jednu svoju pomaľovali. Každý deň nejako inak, inou technikou. A postupne sa vešali na "stromček". Lenže asi dva týždňe pred Vianocami som zaľahla s chorobou a do Vianoc som sa už z postele nedostala. A bolo po adventnom tvorení.

Jedna z minuloročných ozdôb - suchý pastel

Aj tento rok som mala predstavu veľkého stromčeka z vlny, na ktorý budeme ozdoby vešať. Väčšieho ako minulý rok, lebo veď máme väčšie steny :-) Minulý rok som si ale mohla so stenami robiť skoro čokoľvek, lebo sme vedeli že v januári sa odsťahujeme a potom sa celý byt vymaľuje. Nové steny mi muž už nedovolil ničiť :-) Tak som sa uskromnila s dverami, a nakúpila som aspoň krásne látkové washi pásky, z ktorých som chcela vytvoriť strom. Lenže z dĺžky sľubovanej na obale bola ledva polovica, a tak som napokon len nalepila papierové gule obyčajnou washi páskou do tvaru stromčeka. Nevadí, aj tak si myslím, že zbojníkom je úplne jedno, aké pekné predstavy som mala :-)

Tento kalendár má v porovnaní s mnohými inými jednu veľkú výhodu (okrem toho, že jeho výroba nezaberie príliš veľa času). Veľmi dobre na ňom aj deti na prvý pohľad vidia, koľko sa ešte načakajú, kým príde ich vytúžený deň D (ako darčeky). Čím viac budú stromčeky farebnejšie a čím menej prázdnych, nevyzdobených papierových gúľ nájdeme, tým sú Vianoce bližšie. Chystáme sa kresliť, maľovať, vystrihovať, lepiť aj obmotávať. Už mám zásoby farieb, lepidiel, a (po minuloročnej skúsenosti) hlavne trblietok. Nech máme zase o čosi veselšiu a farebnejšiu domácnosť :-) 

Strihám, striháš, striháme

Počas našej jesennej dovolenky boli interakcie s cudzími ľuďmi na dennom poriadku - takisto aj reči o tom, aké máme pekné dievčatká. A povzbudenia, že keď bude veľká, zabehne aj ona maratón. A otázky, či aj ona bude bežať na detskom behu a či už bola pozrieť na výhliadke. A obrovské prekvapenia, keď sa to malé dievčatko tak veľmi zaujímalo o pásový bager. Každý deň sa našlo pár ľudí. A zbojníci sa poctivo bránili, že oni nie sú žiadne dievčatká. "Ale ja som chlapec" patrilo rozhodne medzi 10 ich najpoužívanejších viet. Asi nastal správny čas na ďalšie strihanie. Naplánované som to aj tak mala už v auguste :-)

Asi mesiac pred ostrihaním

Pri poslednom strihaní (presne 9 mesiacov pred týmto) to bolo problematickejšie, trvalo mi asi dva mesiace medzi časom, kedy som si povedala, že už bude čas strihať a medzi tým, ako s tým súhlasil aj Maťko (a keď súhlasí Maťko, Kubko ide tiež). Aj tentokrát som na začiatok vytiahla ťažký kaliber. Menšia motivácia Strapúšikom totiž nikdy neuškodí :-)

Kubka som volala, že už napúšťam vodu do vane, nech sa ide pred strihaním okúpať. Išiel :-)

Okrem nevyhnutnej rozprávky, bez ktorej by sa strihanie uskutočniť nemohlo (tentokrát máme obdobie "Bol raz jeden...") som zbojníkov trošku motivovala aj papierovými bábikami, ktorým mohli skrátiť a skrášliť vlasy podľa svojej ľubovôle zase oni. Na moje veľké šťastie mali zrovna nejaké krátke, zato ale veľmi intenzívne senzitívne obdobie na strihanie. (Naša domácnosť chvíľami vyzerala ako keby tu snežilo...milimetrové kúsky papiera sa zbierajú úplne výborne....a štyrikrát denne vysávať zásadne odmietam :-))

Keďže pomer môjho úsilia a zbojníckej práce bol v značnom nepomere, účesy boli dorobené veľmi rýchlo a zbojníci sa začali dožadovať ďalšieho strihania, dorobila som ešte nejaké hlavičky na strihanie. Tentokrát takmer beznámahové. Nebolo treba skoro ani prstom hnúť, zato zbojníci mohli strihať a strihať a strihať...

Tak, a dúfam, že najbližších pár mesiacov nebudem počuť ani jednu vetu o tom, aké mám krásne a živé diečatká :-)