piatok 1. decembra 2017

Adventný kalendár

Vianoce sa nám nezadržateľne blížia a adventný kalendár je výborným pomocníkom na to, aby sme si tú rýchlosť vedeli lepšie predstaviť. Nie som veľkým fanúšikom čokoládových adventných kalendárov. Ako dieťa som ich aj tak vyjedla hneď. Prvé tri roky som teda robila kalendáre predovšetkým darčekové.

Adventný kalendár 2013

Adventný kalendár 2014

Adventný kalendár 2015


Popravde ale, hračiek a iných vecí máme aj bez toho dosť a tak som sa minulý rok rozhodla poňať adventný kalendár trochu inak. Pôvodne som mala v pláne aj papierové domčeky, v ktorých by bol na každý deň iný zážitok. Jeden adventný kalendár je ale tak akurát dosť. A zážitky si spravíme predsa aj bez toho, aby sme to mali napísané v kalendári. Tak som uprednostnila druhý nápad.
Vždy sa mi páčili pestrofarebné stromčeky. Prečo si teda nevytvoriť jeden taký aj s deťmi? Vystrihla som papierové gule, a každý deň zbojníci jednu svoju pomaľovali. Každý deň nejako inak, inou technikou. A postupne sa vešali na "stromček". Lenže asi dva týždňe pred Vianocami som zaľahla s chorobou a do Vianoc som sa už z postele nedostala. A bolo po adventnom tvorení.

Jedna z minuloročných ozdôb - suchý pastel
Aj tento rok som mala predstavu veľkého stromčeka z vlny, na ktorý budeme ozdoby vešať. Väčšieho ako minulý rok, lebo veď máme väčšie steny :-) Minulý rok som si ale mohla so stenami robiť skoro čokoľvek, lebo sme vedeli že v januári sa odsťahujeme a potom sa celý byt vymaľuje. Nové steny mi muž už nedovolil ničiť :-) Tak som sa uskromnila s dverami, a nakúpila som aspoň krásne látkové washi pásky, z ktorých som chcela vytvoriť strom. Lenže z dĺžky sľubovanej na obale bola ledva polovica, a tak som napokon len nalepila papierové gule obyčajnou washi páskou do tvaru stromčeka. Nevadí, aj tak si myslím, že zbojníkom je úplne jedno, aké pekné predstavy som mala :-)





Tento kalendár má v porovnaní s mnohými inými jednu veľkú výhodu (okrem toho, že jeho výroba nezaberie príliš veľa času). Veľmi dobre na ňom aj deti na prvý pohľad vidia, koľko sa ešte načakajú, kým príde ich vytúžený deň D (ako darčeky). Čím viac budú stromčeky farebnejšie a čím menej prázdnych, nevyzdobených papierových gúľ nájdeme, tým sú Vianoce bližšie. Chystáme sa kresliť, maľovať, vystrihovať, lepiť aj obmotávať. Už mám zásoby farieb, lepidiel, a (po minuloročnej skúsenosti) hlavne trblietok. Nech máme zase o čosi veselšiu a farebnejšiu domácnosť :-) 


streda 22. novembra 2017

Strihám, striháš, striháme

Počas našej jesennej dovolenky boli interakcie s cudzími ľuďmi na dennom poriadku - takisto aj reči o tom, aké máme pekné dievčatká. A povzbudenia, že keď bude veľká, zabehne aj ona maratón. A otázky, či aj ona bude bežať na detskom behu a či už bola pozrieť na výhliadke. A obrovské prekvapenia, keď sa to malé dievčatko tak veľmi zaujímalo o pásový bager. Každý deň sa našlo pár ľudí. A zbojníci sa poctivo bránili, že oni nie sú žiadne dievčatká. "Ale ja som chlapec" patrilo rozhodne medzi 10 ich najpoužívanejších viet. Asi nastal správny čas na ďalšie strihanie. Naplánované som to aj tak mala už v auguste :-)

Asi mesiac pred ostrihaním
Pri poslednom strihaní (presne 9 mesiacov pred týmto) to bolo problematickejšie, trvalo mi asi dva mesiace medzi časom, kedy som si povedala, že už bude čas strihať a medzi tým, ako s tým súhlasil aj Maťko (a keď súhlasí Maťko, Kubko ide tiež). Aj tentokrát som na začiatok vytiahla ťažký kaliber. Menšia motivácia Strapúšikom totiž nikdy neuškodí :-)


Kubka som volala, že už napúšťam vodu do vane, nech sa ide pred strihaním okúpať. Išiel :-)
Okrem nevyhnutnej rozprávky, bez ktorej by sa strihanie uskutočniť nemohlo (tentokrát máme obdobie "Bol raz jeden...") som zbojníkov trošku motivovala aj papierovými bábikami, ktorým mohli skrátiť a skrášliť vlasy podľa svojej ľubovôle zase oni. Na moje veľké šťastie mali zrovna nejaké krátke, zato ale veľmi intenzívne senzitívne obdobie na strihanie. (Naša domácnosť chvíľami vyzerala ako keby tu snežilo...milimetrové kúsky papiera sa zbierajú úplne výborne....a štyrikrát denne vysávať zásadne odmietam :-))



Keďže pomer môjho úsilia a zbojníckej práce bol v značnom nepomere, účesy boli dorobené veľmi rýchlo a zbojníci sa začali dožadovať ďalšieho strihania, dorobila som ešte nejaké hlavičky na strihanie. Tentokrát takmer beznámahové. Nebolo treba skoro ani prstom hnúť, zato zbojníci mohli strihať a strihať a strihať...



Tak, a dúfam, že najbližších pár mesiacov nebudem počuť ani jednu vetu o tom, aké mám krásne a živé diečatká :-)


nedeľa 15. októbra 2017

Nie je opica ako opica

To, že nie je opica ako opica mi je úplne jasné. Ja mám doma totiž opice dve, a každú inú. O tom, ako to s nimi naozaj je, sa dozvieme v novinke, ktorú pre nás túto jeseň pripravilo vydavateľstvo Egreš. Po Ceste domov o tučniakoch a Svetozárovi o holuboch je aj ďalšia o nie úplne typických zvieratkách pre detské knihy - o opiciach. Ako vždy to bol zásah do čierneho. Už pri zverejnení prvých ukážok som vedela, že musí byť čím skôr naša. Manželov víkendový plán (upratovanie a prácu na záhrade, eh) som teda narušila návštevou Trnavského rínku, kde sme okrem kúpy knihy stihli aj program s autorkami (a dostali sme aj krásne venovanie :-)). Táto malá milá encyklopédia zbojníkov očarila, Kubko ju ani nechcel pustiť z ruky a po ceste domov sa o ňu dokonca pobili. Už vtedy mi napadlo, že som ich mala kúpiť radšej dve (a teraz mi je to ľúto ešte viac, ale o tom neskôr).





Bez mučenia sa priznávam, že v opiciach som mala vždy zmätok. Pri deťoch som sa samozrejme čomusi priučila a už rozoznám šimpanza od gorily. Ale poznáte napríklad pavúčiaka sivého, tamarína fúzatého či kombu veľkouchú? Nie? A keď sa povie loris, ksukol či napríklad sifaka tak úplne tápete a neviete ani do akého jazyka tieto výrazy zaradiť, nieto ešte čo vlastne znamenajú? V tom prípade je táto kniha vhodná nielen pre vaše deti ;-)




Na rínku sa dali vyrobiť aj takéto parádne okuliare, aby sme si lepšie vedeli predstaviť veľkosť očí okáľa sundského.
Veľmi sympatický mi je aj fakt, že je to rodinná spolupráca. Mama Lucia Kršková knihu naplnila svojimi odbornými znalosťami v podobe pútavého textu, dcéra Barbara ju zase nádherne ilustrovala. A obe svoju prácu odviedli na jednotku s hviezdičkou. Oficiálne je táto malá encyklopédia určená pre deti od 6-7 rokov, ale dokáže zaujať určite aj mladšie deti (viď náš Kubko). Texty nie sú príliš dlhé a informácie sú zaujímavé, ku každej opici, poloopici alebo ľudoopovi je nejaká charakteristika či zvláštnosť, vďaka ktorej si daný druh ľahšie zapamätáme.


Radosť z knihy ale netrvala dlho. Nechápem čo sa stalo, pretože zbojníci knihy netrhajú, občas sa  samozrejme stane omylom malá nehoda - menšie natrhnutie stránky. Ale tentokrát to skončilo priam katastrofálne. Kubko sedel vonku, prezeral si knihu, rozprával o tom ako si opičky dávajú prsty na očká a ukazoval odtlačky prstov. Listoval si dlho v kľude, potom som ale nachvíľku odbehla a po návrate som našla dve úplne vytrhnuté strany a z jednej ďalšej odtrhnutú polovicu. Doteraz netuším, čo ho to napadlo, ani on sám to nevedel vysvetliť. Žeby absencia poobedného spánku? Och. Bude to vyžadovať zásah kamarátky lepiacej pásky, ale musím priznať, že pri tejto knihe som moment šoku keď som ju videla roztrhanú rozdýchavala naozaj ťažko a dlho. Nie je opica ako opica je pre mňa totiž už teraz (nech už vydavatelia v predvianočný čas vytiahnu z rukávov akékoľvek esá) jednou z najlepších detských kníh vydaných tento rok.



štvrtok 14. septembra 2017

Srdce z lásky darujem

Zbojnícky tato mal meniny, a keďže času a priestoru na chystanie darčeku sme mali vďaka dovolenke málo, zbúchali sme mu takéto prianie. Doslova. "Maľovanie" kladivom je naozaj jednoduché a zvládnu ho aj úplne maličké deti. Stačí kúsok papiera, kúsok červenej repy a nejaké kladivo, alebo ak nie je po ruke kladivo, dobre poslúži napríklad aj ťažšia drevená kocka. Alebo čokoľvek iné, deti sa už určite vynájdu a prídu na to, čím sa dá dobre búchať :-) 
My takto radi využívame predovšetkým zbytky z varenia - napr. šupky z červenej repy sú na takéto tvorenie ako stvorené. Tentokrát som ale odkrojila celý plátok, aby nám vyšlo z neho veľké srdiečko. Ten má zväčša dosť šťavy aj sám o sebe na to, aby poslúžil ako pečiatka a stačilo ho odtlačiť. Búchanie je ale (nielen) pre zbojníkov predsa len väčšia zábava. 
Do vnútra sme ešte napísali prianie a Maťko mu tam nakreslil naše auto, dom a nezabudol ani jedno policajné auto, pre istotu :-)





Neskôr mala meniny aj zbojnícka starká, tak sme zbúchali prianie aj jej - tentokrát krásnu kyticu plnú kvetov. Možností je veľa a kreativite sa medze nekladú. Tak teda kladivá do ruky a nejaké to cviklové brownie do bruška, mňam. 




nedeľa 3. septembra 2017

Prečítané leto - O písmenách

Posledný, písmenkový týždeň Prečítaného leta za nami, uletelo to leto ako voda. Už aj to počasie napovedá, že nás čaká jeseň a s ňou aj veľké zmeny. Sama som zvedavá, koľko času na čítanie nám ostane.


Tohtotýždňovú tému sme trochu prepojili aj s minulotýždňovou zvieratkovou témou a k písmenkám sme popriraďovali zvieratká, podľa toho, na akú hlásku sa začína ich meno.


Okrem písmen máme aj čísla, a pre malé deti, ktoré ešte nepoznajú číslice a abecedu môžu ich znaky vyzerať veľmi podobne. Rozdelili sme si ich teda, a hľadali sme medzi nimi podobnosti.



A keďže silný vietor prekazil moje ekoteroristické snahy a sfúkol nám zo schránky nálepku (teda, verím, že to bol len vietor a nie nejaký dobrák), ocitli sa tam zrazu nejaké letáky - a čo už s nimi keď ich máme doma. Vystrihla som z nich teda nejaké väčšie písmenká, a spravila tabuľku s abecedou - Maťko potom priraďoval a lepil.



Prevetrali sme tiež garáže a preparkovali autá. Detičky (malé písmenká) čakali na svojich rodičov (veľké písmená) na parkovacích miestach. Toho svojho našiel našťastie každý. Aj keď na začiatku (keď zbadali parkovisko s písmenkami, ešte bez autíčiek) si zbojníci urobili aktivitu po svojom - Ford parkoval na písmene f, Range Rover na r a Lamborgini na l :-).




Opäť sme si všimli, ako sa niektoré písmenká na seba podobajú. A tak sme si s Maťkom ešte urobili malú rozlišovačku. Keďže zachvíľku nás čaká škola (už len 365 dní, och). Všetky d sa zakrúžkovali zelenou farbou a b červenou.


A jednu písmenkovú zábavu si zbojníci vymysleli aj na výlete - našli paličky a kreslili s nimi do piesku písmená (teda, Kubko len napodobňoval Maťka a kreslil "písmená").


A teraz už môžeme "prázdninám" s kľudom zamávať a rozlúčiť sa s nimi, a tešiť sa na to ďalšie (prečítané) leto :-) 

piatok 25. augusta 2017

Prečítané leto - O zvieratách

Predposledný týždeň Prečítaného leta sa u nás štekalo, vrčalo, revalo, mňaukalo...ako vlastne stále. Zbojníci sa často hrajú na zvieratá, najčastejšie sú to rôzne mačkovité šelmy, psy, nosorožce, hady či dinosaury. A keďže tých zverov žije u nás veľa (vrátané tých divých), spravili sme si zvieraciu olympiádu. A čosi nové sme sa pri nej aj naučili. Ale k tomu trošku neskôr.


Na správnej olympiáde totiž nemôžu chýbať medaily. Vystrihla som papierové kruhy a zbojníci dorobili dierku na šnúrku a odtlačili stopy rôznych zvierat. Niektoré boli ale ťažko rozoznateľné, tak sme nakoniec ešte dolepili vytlačené stopy. 






A keďže zvieracie stopy zaujali, tak sme sa s nimi zahrali ešte trošku viac. Spravili sme si malú priraďovačku a hrali sa s plastelínou. Tá bavila úplne najviac. Najskôr sme si do nej len odtláčali jednotlivé labky, nôžky a kopýtka, potom sme si dávali hádanky, komu patria ktoré odtlačky a keďže to už bolo potom vraj príliš ľahké, nakoniec sme odtláčali aj iné časti tela ako napríklad hlavu či srsť :-) 







A potom už mohla olympiáda začať. Niektoré medaily boli až za splnenie viacerých disciplín. Napríklad taká "žabia" mediala zahŕňala nielen skoky ako žaba, ale vyskúšali sme si aj skákanie na jednej nohe či ako klokan. Vyznačili sme si 9 metrov, ktoré vraj klokan dokáže preskočiť na jedenkrát...a hop (my sme to na jedenkrát samozrejme nedali :-)). Beh zahŕňal rýchly beh ako gepard, cval ako kôň a chôdzu smerom dozadu, ako rak. Na zisk "vtáčej" medaile bolo potrebné stáť na jednej nohe ako bociany, spraviť lastovičku a mávať rýchlo krídlami (vlastne rukami) ako kolibríky. Opice tiež liezli (po nábytku), slony dupali (ešteže už nebývame v paneláku), kačky chodili svojou kačacou chôdzou, mačky ukázali mačací chrbát a chameleóny zase rýchlo vyplazovali jazyky...








Potom sme si o zvieratách a ich rekordoch čosi aj prečítali. Najviac zaujali samozrejme mačkovité šelmy s behom a skákaním, zabavili sme sa napríklad na vyplazovaní jazyku chameleóna. Dozvedeli sme sa aj, že mečúň dokáže plávať rýchlo ako auto na D1 medzi Bratislavou a Trnavou a sup lieta tak vysoko ako lietadlá. Lietať ale nevieme vôbec, a s autom sa radšej predbiehať nebudeme ani na parkovisku. Vyskúšali sme aj zadržať dych, ale 15 sekúnd sa so 6 hodinami u morského hada nedá veru porovnávať (je to len 1440 krát menej:-)). Nezvládame ani disciplínu "koala". O titul "najväčší spáč" v našej domácnosti môžu súťažiť jedine náš pes s mužom. Zbojníci sú na opačnej strane barikády. Narozdiel od koaly, ktorá prespí 18 hodín denne, zbojníci občas nedajú ani len tú polovicu.